Často počúvame, že dôchodky sú v kríze, lebo sa rodí málo detí. Možno je to aspoň sčasti naopak. Málo detí sa rodí aj preto, že máme štátny dôchodok.
Kedysi bolo jasné, kto sa postará o starých rodičov. Ich deti. Rodina bola aj dôchodkovým poistením a ľudia to tak brali, aj keď o tom asi veľmi nerozmýšľali. Kto deti nemal, musel sa na starobu pripraviť inak, a väčšinou to mal ťažšie.
Potom prišiel štát a povedal, že starobu zaplatia všetci pracujúci. Je jedno, či niekto vychoval tri deti alebo žiadne, dôchodok dostane. Ľudia neprestali mať deti len kvôli tomu, dôvodov je určite viac. Ale jeden z dôležitých dôvodov mať deti tým zmizol. A keď deti prestanú byť poistkou na starobu, ostanú len nákladom, ktorý si mnohí radšej odložia na neskôr. Alebo navždy. Ekonómovia o tom píšu už dlho a znie to celkom logicky. Keď sa o starobu postará niekto iný, prečo by sa o ňu mal človek starať sám?
Bastiat by tu pripomenul to, čo nevidno. Dôchodok, ktorý chodí každý mesiac, vidíme. Deti, ktoré sa nenarodili, nevidíme, a prejaví sa to až o generáciu neskôr. Vtedy sa tomu povie demografická kríza, ako keby prišla sama od seba.
Druhý a tretí pilier
Teraz, keď je jasné, že prvý pilier nevydrží, nás štát posiela sporiť do druhého a tretieho. Sporíme všetci, chlapi aj ženy, aj tí, z ktorých mali byť otcovia a mamy. Lenže na dôchodok nám aj tak raz musí niekto pracovať. Peniaze na účte nevypestujú chlieb ani neopravia strechu, potrebujú ľudí, ktorí to urobia. A tých bude menej.
K tomu štátne dlhy. Štát si požičiava, aby mohol sľubovať, a lacné peniaze z centrálnych bánk prispeli k tomu, že rastú ceny, hlavne ceny bytov. Mladý pár dnes spláca hypotéku oveľa dlhšie než pred tridsiatimi rokmi a deti často odkladá, kým nebude „mať kde bývať“. Nie je to celé vysvetlenie, ale určite to nepomáha.
Zákonom sa to otočiť asi nedá. Každý si musí sám odpovedať na jednu otázku: spoliehať sa na starobu na dôchodkové piliere a sľuby štátu, alebo na výchovu bohabojných, morálne ukotvených detí, ktoré nás raz neopustia?