Nedávno som počul vtip, ktorý rozprával Elon Musk. Neviem, či je jeho, ale to je jedno. Idú dvaja chlapi po ceste a vidia na zemi kopu hovna. Jeden hovorí druhému: „Keď to zješ, dám ti sto dolárov.“ Druhý chvíľu váha, ale sto dolárov je sto dolárov, tak to zje a peniaze si vezme. Idú ďalej a o kus ďalej je ďalšia kopa. Teraz ten druhý hovorí prvému: „Keď to zješ ty, dám ti tých sto dolárov naspäť.“ No a prvý to zje a stovku dostane späť.

Idú ďalej a po chvíli jeden z nich zastane a hovorí: „Počkaj. Veď my nemáme ani o cent viac než ráno. Len sme obaja zjedli hovno.“

A ja by som k tomu dodal, že HDP medzitým vzrástlo o dvesto dolárov.

Smiešne to je, ale keď sa nad tým zamyslíte, až tak smiešne to nie je. Presne takto totiž funguje meranie hrubého domáceho produktu. HDP nesleduje, či sme bohatší, či niečo vzniklo, čo ľudia naozaj chceli a za čo by dobrovoľne zaplatili. Sleduje, koľko peňazí sa pretočilo v transakciách. Dve kopy hovna, dve platby, dvesto dolárov „výkonu“. Že na konci dňa nikto nič nemá okrem zlého pocitu v žalúdku, to štatistika nezachytí.

Rakúska škola na to upozorňuje dlho. Bastiat písal o rozbitom okne, ktoré síce dá prácu sklenárovi, ale nik nevidí, čo by si majiteľ za tie peniaze kúpil inak. To, čo sa nestalo, v žiadnej tabuľke nie je. A presne to isté sa deje, keď sa pozeráme na čerpanie eurofondov.

Eurofondy ako náš hlavný investor

Na Slovensku si to už nikto ani nevšimne, ale je to dosť zásadná vec. Podľa ministerstva investícií sa odhaduje, že až 80 percent všetkých verejných investícií u nás je financovaných z eurofondov. Štátny tajomník to nedávno v televízii uviedol ako 75 až 80 percent. Inštitút sociálnej a ekonomickej analýzy (vládna analytika) prišiel s presnejším, užším číslom, že v období 2014 až 2020 išlo z dvoch hlavných fondov 48,4 percenta verejných investícií bez obrany, a sám dodáva, že reálne je to viac, lebo časť národných peňazí ide len na spolufinancovanie tých istých projektov. Nech už to rátate akokoľvek, z veľkej väčšiny o tom, kde sa u nás postaví cesta, kanalizácia, penzión alebo „centrum inovácií“, rozhoduje eurofondový systém.

Pre obdobie 2021 až 2027 má Program Slovensko alokáciu okolo 12,6 miliardy eur. To nie sú drobné.

Kto ale rozhoduje, kam tie peniaze pôjdu? Nie trh. Nie ľudia, ktorí by riskovali vlastné peniaze a niesli následky, keď sa pomýlia. Rozhodujú úradníci podľa výziev, hodnotiacich kritérií, bodovacích tabuliek a priorít, ktoré niekto napísal do operačného programu pred rokmi. Hayek by povedal, že úradník jednoducho nemá k dispozícii to rozptýlené poznanie, ktoré sa v trhu skladá do cien. Nevie, čo ľudia v Rožňave potrebujú viac, či cyklotrasu alebo niečo úplne iné. Vie len, že na cyklotrasy je výzva otvorená.

Neberte ma zle, nehovorím, že každý projekt je zbytočný. Ale systém je postavený tak, že z povahy veci nemôže byť efektívny. Nie je tam žiadna spätná väzba, ktorá by chybu potrestala.

Hlavne, aby sa to minulo

A potom je tu čerpanie. Kto sleduje slovenské správy, pozná ten kolotoč. Roky sa nič nedeje a potom prichádza panika, že prídeme o peniaze. Pri období 2014 až 2020 sme mali v auguste 2023 vyčerpaných 76 percent a do marca 2024 zostávalo minúť 3,42 miliardy eur. Len v októbri 2023 sa vyčerpalo takmer 803 miliónov, najviac za mesiac z celého obdobia. Rok 2023 bol historicky rekordný, 3,5 miliardy eur. Nakoniec ministerstvo financií hrdo oznámilo, že sme vyčerpali 99,83 percenta. Úspech.

Lenže úspech v čom? Že sme peniaze minuli. Nie že sme za ne niečo užitočné dostali. Časť zvyšku sa navyše presunula na energopomoc a podobné veci, lebo tie peniaze bolo jednoducho treba niekam dať. Keď máte termín a hrozí, že peniaze prepadnú, nikto sa nepýta, či to dáva zmysel. Pýta sa, či sa to stihne vyúčtovať. A rovnako to vyzerá aj teraz. Z nového obdobia sme mali vyčerpané pár percent a už sa zase hovorí o dobiehaní.

Čo je zaujímavé, aj samotné ministerstvo vo svojej analýze pekne počíta, o koľko eurofondy zvýšia HDP. Nominálne o miliardy. Áno, zvýšia. Rovnako ako tie dve kopy v mojom vtipe.

Kde sú peniaze, tam sú aj ruky

A teraz to najhoršie. Keď skupina ľudí rozhoduje o miliardách cudzích peňazí a pritom za výsledok nikomu reálne neručí, vytvára sa ideálne prostredie pre korupciu. To nie je o tom, že by úradníci boli horší ľudia ako ostatní. Je to o motiváciách.

Príkladov máme dosť. Európsky úrad pre boj proti podvodom OLAF v roku 2024 uzavrel vyšetrovanie kauzy Dobytkár. Podľa jeho správy farmári zaplatili slovenským úradníkom okolo 10 miliónov eur úplatkov, aby im schválili projekty z eurofondov na rozvoj vidieka v rokoch 2015 až 2020. Išlo o 39 projektov a OLAF okrem úplatkov našiel aj manipulované tendre, nafúknuté ceny a konflikt záujmov. Zabudnúť nemôžeme ani na Jána Kuciaka, ktorý pred vraždou písal o tom, ako sa okolo poľnohospodárskych dotácií na východe točili ľudia s väzbami na taliansku mafiu. A najnovšie tu máme „haciendy“, penzióny postavené z eurofondov, v ktorých sa nikdy nikto neubytoval, a OLAF ich znova preveruje.

To nie sú výnimky z inak dobre fungujúceho systému. To je systém, ktorý robí presne to, na čo je nastavený.

Takže keď nabudúce budete čítať, že sme rekordne čerpali a HDP to podporilo, spomeňte si na tých dvoch chlapov. Štatistika ukáže rast, politici ukážu pásky na prestrihnutie. Ale či sme naozaj bohatší, to je iná otázka. Možno sme len zjedli ďalšiu kopu.

Zdroje