Jedna zo základných vlastností, ktoré od peňazí čakáme, je, aby boli stabilné. Aby to, čo si dnes odložím, malo o desať rokov zhruba rovnakú hodnotu. Inak to nie sú peniaze, ale lístok do lotérie, v ktorej viem vopred, že prehrám.

Dlho sa o to staralo zlato. Nie preto, že by ho niekto tak naprogramoval, ale prosto preto, aké je. Nedá sa vytlačiť, pribúda pomaly a nikto z úradu ho nevie rozmnožiť podpisom. Ceny pod zlatým štandardom samozrejme kolísali, raz hore, raz dole, no v dlhom období sa držali prekvapivo pri zemi.

A potom prišiel rok 1913.

Prečo vznikol Fed

V Spojených štátoch sa v tom čase po finančnej panike z roku 1907 veľa hovorilo o tom, že krajina potrebuje centrálnu banku. Koncom roka 1910 sa na ostrove Jekyll Island v Georgii potichu stretla malá skupinka senátorov a bankárov a pripravila návrh. Ten v trochu inej podobe skončil ako Federal Reserve Act, ktorý prezident Wilson podpísal 23. decembra 1913. Oficiálne mal Fed zabezpečiť pružnejšiu menu a pokoj v bankovom systéme. Neskôr, v roku 1977, mu Kongres zapísal do zákona aj to, čomu sa dnes hovorí dvojitý mandát, teda maximálnu zamestnanosť a stabilné ceny. Inými slovami, strážiť hodnotu peňazí.

Tak sa pozrime, ako sa mu to darí. Americký úrad pre štatistiku práce uvádza pre rok 1913 priemerný index spotrebiteľských cien 9,9. V septembri 2026 bol 336,9. To je zhruba 34-násobok. Čo ste si v roku 1913 kúpili za dolár, dnes stojí asi 34 dolárov. Alebo naopak, dolár z roku 1913 má dnes kúpnu silu približne troch centov. Za viac ako sto rokov existencie inštitúcie, ktorej úlohou je chrániť hodnotu peňazí, stratil dolár zhruba 97 percent.

Neviem, ako by ste hodnotili strážnika, ktorému z chráneného skladu zmizlo 97 percent tovaru. Ja by som ho asi nepovýšil.

Banka pre vládu

Lenže si myslím, že slovo zlyhanie je tu vlastne trochu mäkké. Zlyhanie znamená, že sa niekto snažil a nevyšlo mu to. Pri centrálnej banke sa však často deje niečo iné. Postupne sa z nej stane banka vlády, ktorá pomáha financovať dlhy bez dna a ktorej dôležitejšie ako hodnota peňazí je, aby sa štát mal kde požičať.

Netvrdím, že je to nejaká konšpirácia. Je to skôr prirodzený vývoj. Najlepšie to vidno vo vojnách. Za druhej svetovej vojny sa Fed v roku 1942 zaviazal držať úroky na štátnych dlhopisoch nízko, pri krátkodobých na 0,375 percenta a pri dlhých okolo 2,5 percenta. Keď ich nikto nechcel za tú cenu kúpiť, kúpil ich Fed sám. A tento stav trval aj dlho po vojne, až do marca 1951, keď si Fed v takzvanej dohode s ministerstvom financií (Treasury-Fed Accord) vybojoval späť aspoň kus samostatnosti. Inflácia pritom medzi júnom 1946 a júnom 1947 dosiahla 17,6 percenta. Len sa o tom nehovorí ako o zlyhaní, ale ako o vlasteneckej povinnosti.

O tom, ako sa v roku 1971 odstrihol dolár od zlata a čo to urobilo s chuťou politikov požičiavať si, som už písal. Odvtedy už naozaj nebola žiadna prirodzená brzda.

A potom prišiel rok 2008. Pred krízou mal Fed v súvahe aktíva približne za 900 miliárd dolárov. Po rokoch takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania a potom covidu to bolo na jar 2022 skoro 9 biliónov. Desaťnásobok za necelých štrnásť rokov. Fed medzitým trochu ubral a koncom októbra 2026 má aktíva za zhruba 6,7 bilióna, z toho americké štátne dlhopisy za približne 4,6 bilióna dolárov. Celkový dlh federálnej vlády medzitým prekročil 40,5 bilióna dolárov.

Keď niekto drží štátne dlhopisy za 4,6 bilióna, ťažko od neho čakať, že bude štátu robiť problémy. Kto je veriteľom vlády, ten má záujem, aby vláda mala z čoho splácať, a najľahšie sa splácajú dlhy v peniazoch, ktoré strácajú hodnotu.

A u nás?

Nemyslite si, že je to len americká vec. Európska centrálna banka mala v zmluvách dokonca výslovne zakázané financovať štáty priamo. Tak ich financovala nepriamo, kupovala ich dlhopisy na sekundárnom trhu. Od roku 2015 v programe PSPP a od roku 2020 v pandemickom programe PEPP, ktorý mal sám strop 1,85 bilióna eur, nakúpila verejné dlhopisy za bilióny eur. Formálne všetko v poriadku, výsledok veľmi podobný. Štáty eurozóny sa mohli zadlžovať lacnejšie, než by im to trh inak dovolil, a v rokoch 2022 a 2023 sme to potom pocítili v obchode pri pokladni.

Rakúska škola o tomto hovorí dávno. Mises aj Hayek upozorňovali, že keď niekto dostane monopol na výrobu peňazí, pokušenie ho zneužiť je príliš veľké a politici mu podľahnú vždy, keď budú potrebovať peniaze, ktoré nechcú vybrať na daniach. Inflácia je daň, o ktorej nikto nehlasuje.

Ja nehovorím, že zlatý štandard bol raj, ani že stačí zajtra zrušiť centrálne banky a všetko bude dobré. Hovorím len to, že keď sa pozriem na tých viac ako sto rokov, nevidím strážcu peňazí. Vidím inštitúciu, ktorá pomaly a potichu prešla na druhú stranu. Namiesto toho, aby chránila sporiteľov pred vládou, chráni vládu pred následkami jej vlastných dlhov.

A platíme to my, každý rok o pár percent, tak pomaly, že si to väčšina ľudí ani nevšimne.

Zdroje